Poznať fyzické hranice je jednoduché. Sú to čiary, ktoré presne vymedzujú čo je naše územie a čo je už územie druhého. Zmenu toho, čo je naše a čo cudzie, vidíme.
S osobnými hranicami je to horšie. Pre druhých nie sú viditeľné, pokiaľ o nich nehovoríme. Dávame ich najavo slovom NIE, svojim správaním a dôsledným dodržiavaním toho, čo chceme. To, či nejaké osobné hranice máme alebo nie, záleží iba na nás a o ich existencii sa vieme ľahko presvedčiť.
- Ako sa cítite, keď si Vaša najlepšia kamarátka chce požičať šaty, vadí Vám to, ale neodmietnete ju, pretože nechcete aby sa nahnevala?
- Ako Vám je, keď Vás matka alebo svokra kritizujú za to, ako vychovávate svoje deti a Vy viete, že robíte čo môžete, aby ste všetko zvládli?
- Aké to je, keď Vás šéf už tretí krát za sebou tento týždeň požiada o prácu navyše a Vy neodmietnete lebo sa bojíte a nechcete prísť o prácu?
- A čo partner? Chodíte s ním poslušne na „čínu“ aj keď ju z duše nenávidíte?
- Nechávate si kvôli nemu každý mesiac predlžovať vlasy, lebo jemu sa páčia ženy s dlhými vlasmi?
- Nejdete behať, lebo vaša partnerka chce, aby ste sa spolu dívali na jej obľúbený serial? Nechcete predsa zasa počúvať jej výčitky, o tom ako málo ste spolu!
To, že sme narazili na svoje hranice, alebo nám ich niekto narušil vieme podľa toho, že sa cítime nepríjemne, keď druhý od nás niečo chce, urobí alebo neurobí.
Možno teraz namietate, že sú to maličkosti, nad ktoré sa môžete povzniesť. Iste máte pravdu, ale potom je na mieste otázka, ako sa vám darí presadzovať svoj názor, postoj, hodnoty, keď je pre vás niečo naozaj, naozaj veľmi dôležité? Nenarážate na odpor druhých? Rešpektujú vás? Ako to robíte vtedy?
Zvyk je totiž železná košeľa.
Mnoho ľudí, s ktorými sa pri práci stretávam, nemá alebo nepozná svoje osobné hranice. Starajú sa predovšetkým o spokojnosť druhých.
Zabúdajú na seba, boja sa prejaviť, aby ich druhí neopustili, prispôsobujú sa, ustupujú aj keď často krát už ani nemajú kam, preberajú názory iných, lebo sami si nenájdu čas porozmýšľať ako to vidia oni, vyhýbajú sa konfliktom a hádkam, lebo majú radšej kľud, pohodu a harmóniu, postupne rezignujú a nechávajú iných, aby o nich rozhodovali, cítia sa byť obeťami, aby postupne zistili, že dávajú nepomerne viac ako dostávajú, až nakoniec sami nemajú z čoho dávať.
Pre človeka, ktorý je zvyknutý viac dbať na potreby iných, ako na svoje vlastné, môže byť nesmierne ťažké stanoviť si hranice.
Prvým krokom ako začať je:
- všimnúť si kedy a pri kom zažívam nepríjemné pocity a čoho sa týkajú
- uvedomiť si, že nemám stanovenú hranicu (alebo je veľmi slabá) pre túto situáciu, človeka
- začnite s maličkosťami, ktoré vás neohrozujú (priniesli vám studenú kávu, požiadajte o výmenu)
- neočakávajte, že keď druhým poviete NIE, že to budú ihned rešpektovať
- dôsledne trvajte na svojom, aj keď sa to druhému nepáči
- rešpektujte svoje tempo a dajte si načas….“potrebujem nad tým porozmýšľať“
- učte sa hovoriť „ prepáč, toto mi nevyhovuje“ (rozmýšľajte nad tým čo chcete, čo nechcete a prečo)
- robte to, čo je pre Vás dôležité (zamerajte sa na to, čoho chcete zažívať viac)
- „nezakopávajte veci pod koberec“ len preto, že sú vám nepríjemné, ak nechcete, aby sa opakovali
- počúvajte slová, ale zamerajte sa na to, čo druhý robí
Je pre nás užitočné pracovať na svojich hraniciach.
Na jednej strane nás vymedzujú (druhým takto dávame vedieť kto sme a kým sa necítime byť, čo sa nám páči a čo odmietame, s čím súhlasíme a čo neschvaľujeme, čo chceme a čo si prajeme vo svojom živote a čo už odmietame) a chránia pred manipuláciou a na druhej strane nám pomáhajú nestratiť sa vo vzťahoch, byť v nich sami za seba, nesplynúť s druhým a nestať sa tak závislými.
Otázka nastavovania hraníc je len naša vec. My sme zodpovední za to, aké informácie o nás druhí dostávajú. Robia nás čitateľnými, spokojnými a slobodnými.
Iste sa to nestane zo dňa na deň, lebo je to dlhší proces a práca samého na sebe.
Je pre nás užitočné pracovať na svojich hraniciach.
Odmenou sú naše zdravé vzťahy s druhými.